hudobný folklór
- prenáša sa prevažne ústnou tradíciou;
- udržuje sa v povedomí viacerých generácií spevákov a muzikantov;
- je výrazne funkčne viazaný na magické a rituálne prejavy (slnovrat, koledy), obrady (svadba), sociálne vrstvy (pastieri), zamestnania (roľníci, remeselníci, furmani), vytvára samostatné piesňové žánre (lúčne, zbojnícke) a nástrojové prejavy (k tancom), je súčasťou životných situácií (uspávanky, hry);
- nemá stabilnú podobu, ale žije v desiatkach obmien a variantov;
- vytvára rozsiahle tematické skupiny (ľúbostné piesne, balady a pod.).
Všetky uvedené vlastnosti a danosti sa nedajú v jednotlivých piesňach od seba oddeliť, lebo vytvárajú funkciou a témou stabilizované a kanonizované väzby. Jednotlivé zložky sú medzi sebou úzko prepojené (v piesni text a melódia, v tanečnej piesni špecifická pohybová štruktúra a ďalšie) a ako celok sa viažu na účel a funkciu piesne. Nástrojová hudba je determinovaná hudobnými nástrojmi, ich zvukovými možnosťami a piesňou, ktorá sa v nástrojovej hudbe interpretuje.
Hudobný folklór býva súčasťou aj väčšieho celku, ak je previazaný s obradovými hrami (fašiangy) a dramatickými formami (betlehemská hra), v ktorých sú spev, slovný prednes, nástrojové prejavy, obradné úkony, hrové a pohybové prvky medzi sebou previazané. Hudobný folklór má vlastné výrazové prostriedky, reprezentuje vlastný štýl a kultúru, ktoré sú vyjadrené v dynamike časových premien, regionálnymi, lokálnymi a individuálnymi štýlmi.