zajac

zajac

zajac 800 660 Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru

zajac

hlodavec z čeľade zajacovitých (latinsky Leporidae); v hovorovom jazyku sa takto často označuje okrem zajaca poľného i králik domáci. Poľné zajace sa lovili pre mäso a kožušinu. V tradičných predstavách bol zajac predovšetkým symbol bojazlivosti, zbabelosti, zla (jeho podobu môže mať zlý duch či striga, môže sa doň prevteliť duša zomretého) a nešťastia (hoci napríklad na juhozápadnom Slovensku verili, že komu zajac prebehne cez cestu, bude mať šťastie). Podľa povier známych na väčšine územia Slovenska sa nemalo cez výročné sviatky jesť zajačie mäso, lebo by upadol majetok; dedinu, cez ktorú prebehne zajac, zničí požiar. Pre tehotné ženy platil zákaz jesť zajačie mäso, aby dieťa nemalo zajačí pysk. V slovenskom jazyku sa uchovali príslovia vychádzajúce z uvedených predstáv o zajacovi: mať zajačie úmysly (útek); mať zajačie srdce (bojazlivosť); panská láska na zajačom chvoste (nestálosť) a podobne. Šírením mestských kultúrnych vzorov prenikla v 20. storočí na vidiek symbolika zajaca ako znaku Veľkej noci (u Germánov bol kultovým zvieraťom bohyne plodnosti Ostery), ktorá je dnes všeobecne rozšírená.

Kovový podstavec na vajíčka s postavami zajacov, používaný počas veľkonočných sviatkov v meštianskej domácnosti. Bratislava, 1. polovica 20. storočia. Súkromný archív. Foto: J. Zajonc
Kovový podstavec na vajíčka s postavami zajacov, používaný počas veľkonočných sviatkov v meštianskej domácnosti. Bratislava, 1. polovica 20. storočia. Súkromný archív. Foto: J. Zajonc

AutorKatarína Popelková

Literatúra

Holuby, J. Ľ.: Národopisné práce. Zost. J. Mjartan. Bratislava 1963.
Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986.
Socháň, P.: Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci. Bratislava 1930.

Preskočiť na obsah