Martin Ľupták Sanitrár sa narodil vo Zvolenskej Slatine v rodine maloroľníka Jána Ľuptáka Sanitrára ako jedno z troch detí (Martin, Ján, Mária). Otec pracoval na svojom malom hospodárstve a popritom chodil na pozvanie v dedine "robiť murársku robotu". Vedel hrať na fujare aj na píšťalke. Rodičia nedali deti do učenia a obidvaja chlapci od malička pomáhali pri hospodárskych prácach a pásli ovce. Keď mal Martin 13 rokov, rodina sa presťahovala do osady Trebuľa nad Kováčovou (administratívne dodnes priradenej k Sliaču), kde kúpila dom od veľkostatkárskej rodiny Finkovcov. Tu opäť pracoval na hospodárstve a pásol ovce. Počas druhej svetovej vojny bojoval v Slovenskej armáde. Neskôr, keď armáda prešla na druhú stranu frontu, Nemci ho zajali a odviezli do koncentračného tábora Mauthausen. Tam bol od jesene 1944 do skončenia vojny. Sanitrárovci celý život pásli ovce. Najskôr vlastné, neskôr – po združstevnení – Martin s bratom pásli aj družstevné. Fujary začali spolu vyrábať v čase, keď sa začali starať o družstevné ovce, začiatkom päťdesiatych rokov. Výrobe sa potom viac venoval brat Ján. Martin sa na fujare učil hrať už doma od otca i od starého otca. Pozorne počúval chlapov v krčme, pastierov a iných spevákov a hráčov. V jeho živote veľkú úlohu zohrala matka. Značne ovplyvnila jeho citovú stránku, viedla ho k úcte k reči, k svojmu rodisku a Martin ju v súvislosti s interpretáciou ľudových piesní často spomínal. Matku ospieval aj vo svojich piesňach. Značnú časť Sanitrárovho repertoáru tvorili piesne, ktorých texty si na tradičné fujarové melódie skladal sám. Z nich osobitné miesto zastávali piesne, ktoré vyjadrovali jeho vrúcny vzťah k rodnej zemi, k národu a k materinskej reči. Popri tradičných témach skladal aj texty, ktoré opisovali aktuálne udalosti (napr. prvý let kozmonauta spoločenské udalosti z konca šesťdesiatych rokov). Jeho úprimná a citlivá interpretácia dokázala aj týmto témam dať presvedčivý a neumelý ráz. V jeho interpretácii dominantnú úlohu zohrával obsah piesne. Jemu podriaďoval spôsob spevu i hry. Povedané slovami etnomuzikológa Igora Danihela: "Bol príkladom interpreta, ktorý pokladal hru za akýsi rámec piesne v podobe úvodu a dohry". Bol dobrým, technicky zdatným fujaristom, ovládal tradičné prvky fujarovej hry a primerane ich využíval. Hrával pomerne široký repertoár nápevov. Sám sa považoval za dobrého hráča i speváka: "Ja som si už všimov moje pesňičke aj v rozIase, aj šaďe, ďe sa visielajú, javňe si hovoria moje ústa - krásne, ždi cisto. Čo hovorím a spievam, tak cisto". Martin Sanitrár vždy nosil so sebou pastiersku píšťalku. Jeho hra na píšťalke sa podobala fujarovej hre. Na rozdiel od mnohých iných píšťalkárov neozdoboval melódiu virtuóznym cifrovaním. Radšej hrával pomalé piesne. Verejne začal vystupovať so súborom Očovan v šesťdesiatych rokoch. Neskôr ho začali pozývať na folklórne festivaly a nahrávať v rozhlase - v Banskej Bystrici, aj v Bratislave. V niekoľkých filmoch hral vedľajšie postavy (Katera, Deň ktorý neumrie, Očovské pastorále...). Martin Sanitrár zomrel 7. decembra 1982 tak ako žil - pri ovciach.
Zdroj dát
Kyseľ, V.: Martin Ľupták Sanitrár, informačný leták k programu z cyklu Portréty osobností slovenskej ľudovej hudby v rámci výstavy Dedičstvo hudobných nástrojov, Bratislava 1996; životopis
Poznámka
Od 16 stor. dodnes je územie Trebule zaradené do katastra Hájniky ako jedného z 3 katastrov Sliača.