Ak sa v súčasnosti hovorí o hre na fujare, začína sa poznámkami o tzv. rozfuku, ktorý hrajú fujaristi na začiatku svojho prednesu. Na najstarších zvukových ukážkach je iba veľmi málo takých, ktoré boli spojené s rozfukom. Aj z toho by sa dalo usudzovať, že rozfuk je novší interpretačný prvok a rozšíril sa v posledných rokoch najmä zásluhou pôsobenia súborov a vplyvom súťaží. Jeden mladý fujarista o jeho význame povedal, že má upútať poslucháčov. Nemožno vylúčiť, že na vytváranie tohto efektného úvodu fujarovej hry vplývalo aj obecenstvo. Rozhodnúť, kedy k vytvoreniu rozfuku došlo, je ťažké. Starší fujaristi o ňom hovoria ako o starobylej a vzácnej charakteristike, avšak ich vlastné staršie nahrávky ich slová nepotvrdzujú. Podľa všetkého stáli pri zrode rozfuku dva pramene: jednak brilantná hra na píšťalke a na druhej strane zabudnuté využívanie fujary pre hru dohovorených signálov. Najvýraznejší rozfuk mal Jožko Rybár a na jeho príklade sa dá poukázať na súvis rozfuku s hrou na píšťalke - trojčením. Rybár sám bol výborným píšťalkárom a pravdepodobne pod vplyvom tejto hry začal rozvíjať aj fujarový rozfuk. Podobný charakter ako rozfuk mala inštrumentálna melódia (jediná fujarová melódia bez slov!) nazývaná "valaský signál". Anton Ľupták, ktorý túto melódiu hrával, ju považoval za samostatnú pieseň. Jej názov možno súvisí trocha s literárnym uchopením predstavy starej tradície pastierskeho sveta, v ktorom niektoré melódie fujary mohli mať i význam signálu. K tejto predstave zvádzajú najmä prudko vyrážané vysoké tóny, ktoré sú veľmi prierazné a vhodné na takéto účely. Traduje sa, že zvuk fujary bolo počuť do dediny až na vzdialenosť 5 km. J. Kubinec povedal, že valasi sa podľa signálu poznávali - a podobných poznámok sa zachovalo viac. Používanie rozfuku bolo rozšírené predovšetkým v okolí Detvy. Veľký vplyv na jeho popularizáciu malo použitie fujarového rozfuku ako zvučky banskobystrického rozhlasu začiatkom päťdesiatych rokov. Zvučka, ktorú nahral Danko, sa ľudom páčila. Nevedeli, ako ju pomenovať a keď sa stretávali s fujaristami, žiadali ich, aby im zahrali to, čo hrávajú v rádiu. V severnejších oblastiach, ktoré by sme mohli charakterizovať ako typické pre valaský prejav, býva rozfuk krátky. Odlišnosť od rozvitého rozfuku spod Poľany sa vyjadruje aj terminologicky. Tento krátky rozfuk tu označujú slovami "valaský signál", "signál" a v Podkoniciach hovoria len "prepisk". Voľakedy sa pozornosť fujaristov sústreďovala na pieseň. Dnes sa pri interpretácii musia sústrediť na pieseň, ale aj na rozfuk, lebo sa stal dôležitou časťou ich vystúpenia. Príčinu, pre ktorú sa rozšíril, by sme nemali vidieť iba v jeho atraktívnosti, ale aj v praktickej potrebe. Fujarista si ním nástroj pripraví k hre. Prejde celou škálou tónov, zopakuje si prstoklad i dýchanie. Dá sa považovať za dôležitú pomôcku hrania. V súčasnosti má skoro každý fujarista v rozfuku určitú odlišnosť. Spoločným znakom je výrazná descendenčnosť. Fujarista nasadí tóny v najvyšších polohách a postupne prechádza do nižších polôh. Niektorí fujaristi tento postup viackrát opakujú, pričom si môžu overovať nástroj i vlastné momentálne psychické dispozície. Najviac možností na individuálne rozlišovanie poskytuje fujaristom melodická časť rozfuku.nehmotného kultúrneho dedičstva sveta UNESCO.
Autor popisu
Ivan Mačák
Literatúra
Mačák, I.: Rukopisný materiál o fujare. Spoluautori časti o interpretácii: Tesák, M., Štesko, M.