Ornamentníky možno charakterizovať ako textilné zástavy veľkých rozmerov, ktoré svojím výtvarným stvárnením a obsahom slúžia na výrazné označenie obcí, folklórnych skupín a súborov na rôznych folklórnych festivaloch a slávnostiach ľudového umenia. Všetky prvky, z ktorých sú vytvorené (materiál, farebnosť, vyšívacie, tkáčske a iné použité techniky), zodpovedajú ľudovému výtvarnému prejavu typickému pre danú obec. Ornamentníky boli prvý raz použité na Folklórnom festivale vo Východnej v roku 1974. S nápadom vytvoriť ornamentníky prišiel Viliam Gruska, ktorý navrhol aj pergoly na ich vyvesovanie v areáli Folklórneho festivalu vo Východnej i v areáli amfiteátra na Myjave. Realizáciu a evidenciu ornamentníkov viedla a usmerňovala Jarmila Paličková. Postupne sa ornamentníky uplatňovali okrem Folklórneho festivalu Východná aj na Západoslovenských folklórnych slávnostiach na Myjave a niektorých regionálnych a lokálnych slávnostiach a festivaloch. Do roku 1990 vzniklo na Slovensku 177 ornamentníkov. Tvorba ornametníkov mala spĺňať súčasne niekoľko funkcií: 1. Mala viesť folklórne skupiny a ich členov k hľadaniu charakteristických a typických prejavov, ktoré sa v danej obci používali pri zhotovovaní odevov a textílií. Súčasťou procesu malo byť aj uvedomovanie si kvalít, odlišností a jedinečnosti výtvarných prejavov v danej obci. 2. Ornamentníky mali nahradiť označenie obcí a súborov, ktoré sa bežne používali v tvare tabuliek alebo transparentov v sprievode a iných podujatiach a programoch folklórnych slávností a festivalov. 3. Tvorba ornamentíkov mala byť impulzom k hľadaniu nekonvenčných uplatnení tradičného výtvarného prejavu. Ornamentníky sa zhotovovali na základe určitých praktických (obojstrannosť, možnosť čistenia, kompozícia riešená na výšku, odolnosť voči nepriaznivým poveternostným podmienkam, vhodné ukončenie na spodnom okraji) a teoretických usmernení. V prípade ich nepochopenia alebo nezvolenia vhodnej formy sa na základe konzultácií prerábali alebo dorábali. Poradenská služba prostredníctvom pracovníkov výtvarných oddelení osvetových zariadení, etnografov múzeí a profesionálnych výtvarníkov poskytovala len základné usmernenia a rady, návrh a prevedenie mali byť výlučne výsledkom tvorivej a realizačnej aktivity ľudových výtvarníkov – vyšívačiek, predkresľovačiek, maliarok ornamentov, tkáčok danej obce. Rozmery ornamentníkov vychádzajú z ich funkcie, umiestňovania a z rozmerov základných materiálov. Najčastejšie pozostávajú z obdĺžnikového kusa látky (šírka 90 – 120 cm, výška 180 – 240 cm). Na voľbu rozmerov vplýva typ písma a počet písmen v názve obce, folklórneho súboru alebo skupiny, výber ornamentov a členenie plochy. Názov obce, súboru alebo skupiny je umiestnený v hornej časti ornamentníka. Veľkosť písma (20 – 30 cm) zodpovedá veľkosti ornamentníka a počtu písmen v názve. Písmo tvorí s ostatnými časťami ornamentníka jeden celok. Typ písma zodpovedá typu používanom na miestnych textíliách, odevných doplnkoch (uterákoch, obrusoch, košeliach) a kresbou, technikou a farebnosťou zodpovedá celkovému riešeniu ornamentníka. Dvojslovné názvy sa umiestňujú v dvoch radoch nad sebou. V názvoch obcí vyjadrujúcich umiestnenie sa používajú bežne platné skratky. Názov je umiestnený na obidvoch stranách ornamentníka. Ornamentníky sa nosia zavesené na vodorovnom rahne pripevnenom na žrdi. Na evidenciu ornamentíkov slúžili tzv. „rodné listy“, ktoré obsahovali základné údaje o ornamentníku (obec, autora návrhu a realizácie, popis, umiestnenie, využitie). Ornamentníky si zhotovovali členovia folklórnych skupín a ich spolupracovníci podľa vlastných návrhov ako účelovú tvorbu podľa lokálnych textilných a odevných tradícií (tkaniny, výšivky, čipky, nášivky). Na ich výrobu používali staršie tradičné textílie ako celok alebo ako súčasť kompozícií (pásy, kruhy, hviezdice) na novom neutrálnom textilnom podklade. Na ornamentníku sa uplatnili motívy charakteristické pre danú obec alebo také, ktoré sa nachádzajú na nástenných maľbách, zdobení dreva, kože a pod. Výber motívov sa musel podriadiť technike, ktorou sa mohli na ornamentníku realizovať (jeho veľkosti a ploche). Ako najvhodnejšia sa ukázala voľba uzavretých ornamentálnych kompozícií, zväčšených na rozmer zodpovedajúci ploche ornamentníka v charakteristických farbách, alebo radenie pásov vzorov, výšiviek a ornamentov tak, ako je to typické pre tradičné textílie. Esteticky vhodná je i kombinácia uplatnenia týchto dvoch prvkov.