Ján Sanitrár sa narodil 29.1. 1919 vo Zvolenskej Slatine. Bol najmladším synom manželov Jána Sanitrára – Ľuptáka a Anny Sanitrárovej. Zároveň bol mladším bratom známeho interpreta, fujaristu Martina Sanitrára – Ľuptáka. V roku 1924 sa spolu s celou rodinou presťahoval na samotu Trebuľa v katastri obce Hájniky, ktorá je dnes súčasťou mesta Sliač. Okrem brata Martina mal dve sestry, z ktorých Mária Žlnková rod. Sanitrárová bola tiež známa ako výborná speváčka a vedela veľa starých podpolianskych piesni. Ján Sanitrár sa spolu s bratom Martinom od útleho veku venoval poľnohospodárstvu. Najmä chovu hovädzieho dobytka a oviec. V rokoch 2. svetovej vojny sa stal účastníkom odboja. Ako sám hovorieval, tak trochu z donútenia. Povyše bývalého Finkovho majera nad Trebuľou, kde Sanitrárovci bývali (povedľa Jombíkovcov) bola ešte jedna samota. Nazývali ju „Na kopci“ a tam mal Ján Sanitrár kamaráta od detstva, istého Láskavého, ktorému dokladali prímenie „Kopčan“. V čase, keď došlo k potlačeniu SNP a územie okolo Zvolena a Banskej Bystrice obsadili nemecké vojská, išiel ukryť gazdovské kone „do Kopčanov“. Žiaľ to sa mu stalo osudné a bol nemeckou hliadkou zajatý. Mali ho deportovať, ale v stanici Kremnica sa mu podarilo ujsť z vlaku. Na rozdiel od iných „zbehov“ sa však nevrátil priamo domov, ale išiel cez lesy a tak sa dostal medzi partizánov. Pri posedeniach u neho v kolibe občas túto príhodu spomínal a to hlavne vtedy, keď ho s koňmi prišiel pozrieť jeho odveký kamarát Ján Láskavy – Kopčan. Po skončení 2. svetovej vojny sa v roku 1948, vo veku 29 rokov oženil s Máriou Žlnkovou (nar. 1928). Jeho manželka bola sestrou manželky Jánovho brata Martina. Dvaja bratia mali teda za manželky dve sestry a hospodárili na jednom hospodárstve. Takto to ostalo až do konca ich života. Keď v čase kolektivizácie vzniklo Sliačske družstvo, obaja bratia sa zamestnali v tomto poľnohospodárskom podniku. Na rozdiel od brata Martina, ktorý sa spočiatku venoval chovu koní, inklinoval mladší Ján k chovu oviec. V druhej polovici päťdesiatych rokov absolvoval bačovskú školu v Trenčianskej Teplej. Istý čas tam chodieval sporadicky učiť prax mladých študentov tohto zamerania. Po skončení tejto školy sa preto stalo, že bol dlhoročný družstevným bačom miestneho JRD Sliač a to až do jeho odchodu na dôchodok v roku 1979. Po odchode na dôchodok však bol nedostatok ošetrovateľov a keďže pod Trebuľou bol zriadený ovčín pre asi 600-700 ks oviec, resp. jariek, spolu s bratom Martinom ešte dlho pôsobil ako pastier mladých oviec (jariek). Ján Sanitrár mal výtvarné cítenie a nadanie na ručné práce. Najskôr začal vyrábať bačovský riad – črpáky, solničky, varechy a podobne. Postupne sa začal venovať aj vyrezávaniu drevených postáv a sôch s typickými ľudovými motívmi, alebo ešte častejšie valaskými motívmi. Keďže jeho brat bol výborným píšťaľkárom a fujaristom, asi v šesťdesiatych rokoch minulého storočia si osvojil zručnosti výrobcu drevených ľudových nástrojov, ako sú fujary, píšťalky, dvojačky a valaské flauty. Vzhľadom k svojmu výtvarnému vkusu mal osobitný a nenapodobiteľný spôsob ozdobovania týchto nástrojov, čím si vytvoril charakteristicky rukopis, ktorý je dnes na jeho fujarách a píšťalkách zreteľne poznateľný. Ján Sanitrár bol všestranne zručným a nadaným človekom. Popri rezbárstve sa venoval chovu včiel, mal osobité nadanie na hľadanie vody pre studne. Tiež sa zaujímal o fotografovanie a obdivuhodným bol aj fakt, že všeobecne sa vedel nadchnúť výtvarným, najmä sakrálnym umením. Veľmi rád čítal a pri pasení dokázal zaujímavým spôsobom rozprávať o biblických výjavoch a dejinách. Podobne, ako jeho brat Martin, rád počúval vážnu aj dobrú modernú hudbu. Bol jedným z prvých, ktorí sa venovali technike výzdoby fujár, nožov, bačovského riadu, ba aj loveckých pušiek (bol členom poľovného združenia) medeným drôtikom, tzv. vybíjaniu. Na rozdiel od svojho brata mal drobný dlhodobý zdravotný problém. V mládenectve prekonal vážnejšiu chorobu, v dôsledku ktorej čiastočne stratil sluch. Preto sa nevenoval hre a spevu na hudobných nástrojoch. No málokto vedel, že predsa len vedel hrať na fujarke. Na píšťalke hral obťažne, nakoľko pri rôznych rezbárskych prácach prišiel o niektoré prsty na ruke. Bol aj výborným spevákom. Ján Sanitrár bol celý život poľnohospodár – chovateľ oviec. Spolu so svojou manželkou vychovali dve deti. Starší syn Martin Sanitrár sa narodil v roku 1949 (vyštudoval elektrotechniku) a mladšia dcéra Marta sa narodila v roku 1965 (vyštudovala hudobné vedy). O oboch sa vyjadroval s úctou a pri otázkach, či sa hudbe venujú jeho deti s hrdosťou konštatoval: „Muoj sin Martin krásne píska na fujeri, to ho naučiv muoj brat Martin a vie hrať aj na husľach. A moja ďiovka Marta, tá má hudobní taľent, zahrá takmer na hocčom, vie pískať na fujari, píšťaľki a ňemá probľém zahrať aj na husľách, čo klavíri.... .“ Do posledných chvíľ bol Ján Sanitrár aktívny. Vedel byť temperamentný, no aj príjemný a zábavný. A vo vyššom veku sa rád venoval svojim vnukom Martinovi a Andrejovi. Jeho život skončil náhle, keď so synom Martinom upratovali na svojom dvore dňa 13.10.1992. Spolu s bratom, manželkou a švagrinou je pochovaný v cintoríne na Sliači.
Zdroj dát
osobná konzultácia, Karol Kočík, 2018; biografické údaje
Poznámka
Karol Kočík poskytol CTĽK bezplatne životopisné informácie o viacerých fujaristoch a píšťalkároch.