Lupštiky sú hranové píšťaly, ktorých spoločným znakom je, že nemajú hmatové otvory a že spôsob hrania v zmysle tvorenia melódie je na nich rovnaký. Rozdielna je však samotná tvorba zvuku. Pri koncovke a rífovej píšťale sa vzduch vháňa a usmerňuje na hranu oblôčika pomocou tzv. klátika a štrbiny vzniknutej jednak zrezaním bočnej steny klátika, jednak zrezaním bočnej steny píšťaly. Ak je nástroj zhotovený správne, samotný hráč - zjednodušene povedané - už tvorbu tónu neovplyvňuje. Na druhej strane lupštik je bezštrbinový nástroj (bez klátika a oblôčika), čo znamená, že v podstate ide o dutú trubicu so šikmo zrezaným horným koncom. Hráč musí prúd vzduchu usmerniť na jeho okraj jazykom, resp. polohou píšťaly šikmo priloženej k perám. Lupštik sa spravidla zhotovoval z rastlinnej byle alebo hlúbu. Z toho pravdepodobne pramení aj zdeformovaný názov nástroja (hlúb - hlubštik - lupštik). Vzhľadom na krátku životnosť sa vyrábajú z trvanlivejších materiálov. Variant vyrábaný z kovu (cín, mosadz, železo) je známy pod názvom podolka alebo prežerníca. Najpoužívanejším materiálom na výrobu koncoviek je čierna baza, ktorej drevo je dostatočne tvrdé, rezonančné vhodné a najmä má mäkké, dužinaté jadro, ktoré uľahčuje jeho vŕtanie. Rífovými sa označujú všetky bezdierkové píšťaly, ktorých vnútorný priemer na hornom konci je viac ako dvakrát väčší ako na dolnom konci. Výsledkom je kónický, zhora nadol sa zužujúci tvar píšťaly, ktorý je výsledkom osobitného spôsobu výroby a použitého materiálu. Rífové píšťaly sa zhotovujú najmä z lieskových konárov, ktoré sa rozštiepia na dve polovice a vyberie, resp. vytrhne sa z nich vnútorné jadro. Potom sa obidve polovice spoja a ovinú čerešňovou alebo hruškovou kôrou. Kvalita zvuku je podmienená zhotovením klátika a oblôčika s hranou, presnejšie ich vzájomným prispôsobením tak, aby prúd vzduchu prechádzajúci cez štrbinu dopadol presne na hranu. Tu, ako aj v mnohých iných konštrukčných detailoch sú zakotvené rokmi či z generácie na generáciu nadobudnuté skúsenosti jednotlivých výrobcov, ktoré robia z každej píšťaly jedinečný hudobný i výtvarný artefakt. Spôsob hry na bezdierkových píšťalách je založený na dvoch akustických princípoch. Prvým je prefukovanie do tzv. alikvotných tónov, čo znamená, že čím silnejšie sa do píšťaly fúkne, tým vyšší tón zaznie. Druhým princípom je odlišné znenie otvorenej a zatvorenej píšťaly. Pri hre sa dolný koniec zatvára alebo otvára prstom, z čoho vyplýva názov koncovka, ktorý sa často zovšeobecňuje a prenáša na všetky bezdierkové píšťaly. Výsledkom spojenia obidvoch princípov je tzv. lydický tónový rad. Ide - zjednodušene povedané - o tónový rad (pripomínajúci durovú stupnicu) s tzv. zväčšenou kvartou, t. j. o pol tóna zvýšeným štvrtým stupňom. Bezdierkové píšťaly sú dôležitou súčasťou našej pastierskej hudobnej tradície najmä na severnom a severozápadnom Slovensku. Ich repertoár tvoria nielen archaické pastierske piesne, ale aj inštrumentálne nápevy a skladby parlandového, resp. rapsodického charakteru. V súčasnosti zažívajú bezdierkové píšťaly u nás renesanciu v podobe celého radu vynikajúcich výrobcov a interpretov prezentujúcich svoje nástroje a hru na mnohých podujatiach.
Autor popisu
Bernard Garaj
Literatúra
Slovenské ľudové hudobné nástroje, multimediálne CD. Koordinačné centrum TĽK pri NOC a Centrum pre tradičnú kultúru, 2009.