Narodil sa 18. decembra 1939 v Banskej Bystrici. Jeho rodičia sa však presťahovali do Kokavy nad Rimavicou, kde bol otec zamestnaný ako strelmajster na stavbách tunelov. V Kokave bývali v časti Kotoška. Vstup Pavla Bielčika do kokavského folklóru sa datuje do roku 1967, keď začína vystupovať ako fujarista v programe folklórnej skupiny. Zároveň sa naučil vyrábať fujary. Jeho učiteľom bol Juraj Kubinec. Na Kubinca spomína: „Najlepšie spomienky mám na uja Kubinca zo Salajky. On mi všetko vysvetľoval, ukazoval, a tak sa nakoniec aj mne jedna fujara vydarila, vydala hlas. Neskoršie som sa chodil k nemu učiť hrať na fujare. Ochotne ma učil a mal radosť, keď som už celkom dobre fujaroval.“ Pavel Bielčik bol učenlivým žiakom, rýchlo si našiel cestu k hre na fujaru a k ľudovému spevu. O rok-dva už vystupoval na verejnosti. Najskôr len v samotnej Kokave, ale neskôr už aj na folklórnych slávnostiach. Najčastejšie na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. V roku 1989 sa zúčastnil na nakrúcaní filmu o ľudových hudobníkoch v Terchovej. Spolu s ním tam boli Martin Kubinec z Kokavy a Ján Homola zo Žiaru nad Hronom. Z Folklór¬neho festivalu Východná, kde vystupoval viackrát má aj niekoľko nahrávok v Československom rozhlase. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí účasť na medzinárodnej nahrávke ľudových hudobníkov, ktorá sa konala v Berlíne v roku 1990. Po smrti Juraja Kubinca Pavel Bielčik zorganizoval nové trio fujaristov v zložení: Pavel Bielčik, Martin Kubinec a Ján Kroták. Toto trio sa stalo pokračovateľom pôvodného Tria Kubincovcov a vystupovalo už na mnohých významných podujatiach. Na svoju mladosť a svoju lásku k ľudovej hudbe a spevu si Pavel Bielčik spomína takto: „Mama mi spomínali, že keď som bol maličký a plakal som, starý otec klopkal trieskou po rúre na šporáku, alebo mi pískal na píšťalke. Ja som stíchol a počúval. Od malička som počúval spev starej mamy a mojej mamy, ktoré boli dobré speváčky. Dnes ma to ťahá k folklóru, ale hlavne k fujare. Dnes už nielen na fujare hrám, ale fujary aj vyrábam.“ Keď vezme do rúk nedokončenú fujaru, tak hovorieva: „S drevom sa musí ako so živým tvorom. Opatrne, pomaly, jemne a starostlivo. A ono sa potom odvďačí - zaspieva, zahrá krásnu melódiu, ktorá každú ľudskú dušu poteší.“
Zdroj dát
Repčok, Štefan: Organizované formy folklóru v Kokave nad Rimavicou. Prebudená pieseň-združenie, Bratislava 2001.; Životopisné údaje.