Pridať záložky
Krútivé tance z aspektu etnochoreologického
Popis
krútivé tance z aspektu etnochoreologického sú azda najvýznamnejšími, choreograficky , vývojove a regionálne značne diferencovaným druhom ľudových párových tancov na Slovensku . Sú, alebo donedávna boli všeobecne rozšírené a jestvujú v mnohotvárnych podobách, čo vyplýva z ich bohatého folklórneho obsahu a viac-menej improvizačného rázu. Ich základným znakom je krútenie sa páru na mieste v objatí a to v rôznych lokálnych, generačných choreograficko-plastických obmenách a zväčša jednoduchých rytmických schémach kročných a skočných motívov . Krútivý pohyb ale aj ďalšie komponenty obsiahnuté v tomto tanečnom druhu, ako napr. individuálne improvizácie mužov, regionálnu tanečno-pohybovú motiviku, zvyčajnú prítomnosť spevu , ap., nachádzame síce aj v iných, napr. kolesových alebo mládeneckých· tancoch, nie však v takých synkretických spojeniach a choreografickej hojnosti ako práve v tomto tanečnom druhu. Takáto syntéza choreograficko-hudobného bohatstva v krútivých tancoch je tiež dokladom niekdajšej univerzálnosti a nadradenosti týchto tancov v tradičnom tanečnom živote slovenskej dediny. Tak je to najmä v 1 9. storočí keď, zdá sa, kulminujú, ale nezriedka aj v prv ej polovici, ba aj v druhej polovici 20.stor.,keď sa "klasický" tanečný repertoár nášho vidieka postupne a stále intenzívnejšie mení, rozširuje a inovuje. Najprv v prospech folklorizujúcich sa tancov, najmä polky a valčíka a potom, hlavne v povojnovom období na profit módnych vĺn euroamerických spoločenských tancov rozširovaných z miest. Korene našich krútivých tancov väzia v historických párových tancoch západnej Európy. Počnúc 16. storočím prenikajú do Karpatskej kotliny, ktorá napriek všetkým zmenám v spôsobe života sa javí ešte aj dnes ako európske ohnisko, najvýznamnejší a konzervujúci región párových krútivých tancov. 1. Krútivé tance starého štýlu sú prvotné a predstavujú ako celok množstvo regionálne a lokálne príznačných tancov a ich štrukturálnych komponentov. Označujú sa hojnosťou názvov ktoré odzrkadľujú obyčajne staršie vývojové súvislosti (napr. starosvetskí, starodávni taňec}, výrazné choreografické znaky (napr. na jeden krok, prostá, do skoku, vihadzovaná), alebo lokalizujú prostredie (sellácká - sedliacka, vrchovskí, brezovická - názov odvodený od mena obce). Od 19. stor. postupne strácajú nadradenosť v tanečnom živote nášho vidieka a postupne zanikajú. 2. Krútivé tance nového štýlu sú vývojove mladšou vrstvou a následkom národne-obrodeneckých snáh uhorského meštianstva z polovice 1 9. stor. o zjednotenie a zvýraznenie "národného" v oblasti tanca. Nový tanečný štýl reprezentovaný všeobecným čardášom sa pomerne hladko šíri s dobove módnou, tzv. novou horskou hudbou aj medzi nemaďarskými etnikami Uhorska, lebo je v princípoch blízky aj ich tradičným krútivým tancom starého štýlu. Často sa stáva, že na staré domáce tance slovenského typu sa niekedy implantuje iba nový názov - čardáš, čo dezorientuje. Čardáše, šíriace sa Slovenskom postupne a nerovnomerne najmä v priebehu niekoľkých desaťročí, okolo prelomu 19. a 20. stor. sú choreograficky, hudobne i názvoslovím oproti krútivým tancom starého štýlu značne unifikovanejšie. Lokálne a regionálne znaky nesú ponajviac tam, kde sa premiešali alebo kombinujú s miestnymi krútivými tancami starého štýl u, čo je v ľudovom prostredí časté. Donedávna takmer všeobecne rozšírený čardáš sa postupne stále viac presúva k okraju základného ľudového repertoáru s určitým oneskorením a oproti starým krútivým tancom sa pozvoľna vytráca z tanečného života. Obe základné vývojové vrstvy krútivých tancov, teda tohože tanečného rodu, majú niektoré choreografické a hudobné znaky nielen rozdielne, ale aj spoločné, často prepletené a zmiešané. Obe majú značné množstvo sprievodných piesní, párne metrum; v starej vrstve 2/4 takt , v novej vrstve, najmä v miernom tempe 4/4 takt a často dvojtempovos(: mierne rýchle, tzv. kročné tempo, súvisí spravidla s úvodnými alebo oddychovými časťami tancov, spevom , rýchle, tzv. skočné tempo, sa spája s vrcholením tancov. Príznačný metrorytmický pulz ktorý tvorí podklad, motorizmus tanca je zreteľný najmä v spôsobe hry sláčikových nástrojov. V mierne rýchlom tempe v tancoch starého štýlu prevažuje tzv. duvaj a v tancoch nového štýlu tzv. pomalý duvaj. V rýchlom tempe je najobvyklejší pulz tzv. es-tam. V tanečnom celku krútivého tanca starého štýlu sa forma tanca môže utvárať tak, že sa celok realizuje iba v miernom tempe (napr. krucena v regióne Šariš), alebo iba v rýchlom tempe (napr. šikovná v regióne Dolný Liptov), alebo sa obe tempá zvyknú. spravidla viackrát vystrieda! (napríklad starosveckí krútení z regiónu Terchová). Pri krútivých tancoch nového štýlu – čardášoch, tanečný celok najčastejšie býva dvojdielny: po dlhšej kročnej časti v mierne rýchlom tempe nasleduje kratšia rýchla skočná časť. Iba v niektorých východoslovenských regiónoch, sa čardáš tancuje v jedinom rýchlom skočnom tempe. Na týchto základoch sa utvára choreografická štruktúra krútivých tancov s nasledujúcimi časťami: a) spev tanečníka doplňovaný jednoduchými tanečnými pohybmi: perovaním a gestikuláciou; b) sólový prejav tanečníka - tzv. cifrovanie spejúce k privolaniu tanečnice; c) roztancovanie páru jednoduchými krokovými motívmi (pri krútivých tancoch starého štýlu tzv. jednokročka - symetricky opakovaný prísunový krok, pri čardáši dvojnásobok jednokročky, tzv. dvojkročka); d) krútenie páru v objatí; e) individuálne tanečné prejavy osebených - samostatne tancujúcich párnikov, obvykle cifrovanie muža, vrtenie sa ženy a ich prekáravá tanečno-priestorová hra. Všetky uvedené časti krútivých tancov sa v priebehu konkrétneho tanca spravidla nevyskytujú, a aj ich sled a kombinovanie bývajú rôzne. Jadro tanečného stvárnenia krútivých tancov však spočíva v krútení sa páru a najčastejšie býva rozšírené o roztancovanie, resp. i o samostatné tanečné prejavy partnerov, atď.
Autor popisu
Stanislav Dúžek
Literatúra
Krútivé tance; ASCO Art and Science Bratislava 1993