Párové tance sú hlavne v posledných dvoch storočiach najobvyklejšou a všeobecne rozšírenou formou ľudových, ale i tzv. spoločenských tancov v našom vidieckom i mestskom prostredí. Z folkloristického a regionálneho slovenského hľadiska sú z nich najpozoruhodnej šie krútivé tance, osobitne tzv. starého štýlu. Ostatné ľudové a zľudovelé párové tance tvoria však nemenej zaujímavú a pestrú zmes rozličných tancov, zväčša novšieho pôvodu stredo a západoslovenskej proveniencie. Z nich menovite valčíky a polky sa u nás folklorizovali a udomá cnili tak, že v priebehu 20. stor., kým ešte nenadobudli na povojnových tanečných zábavách prevahu moderné spoločenské tance a v poslednom období diskotance, spolu s krútivými tancami, predovšetkým čardášom, sa stali súčasťou aj základom ľudového tanečného repertoáru na celom Slovensku. Polka a valčík ešte aj dnes sú väčšinou najobľúbenejšími tancami najmä starších generácií nášho vidieka a vonkoncom sa neponímajú ako cudzorodý element. Počiatok nového trendu, zásadnej premeny tanečných zábav a samotných tancov súvisí s nebývalou aktivizáciou mladej meštianskej, národne orientovanej spoločnosti a spadli v stredoeurópskom regióne na začiatok 19. stor. V 30. rokoch sa z Viedne šíri valčíková tanečná horúčka podnietená Straussovými a Lannerovými valčíkmi, v 40. rokoch zasa príjemná polková nákaza živená českými, národne-obrodeneckými a umeleckými osobnosťami predovšetkým z Prahy. Nepočetné slovenské národne orientované meštianstvo reaguje pohotovo na tieto nové prúdy. Už mesiac po prvom českom bále v Prahe sa 2. marca 1840 koná takto inšpirovaný prvý slovenský bál v Liptovskom Svätom Mikuláši a v r. 1843 aj obdobný bál v samotnej Pešti. Pochopiteľne, nové tance spolu s uhorským čardášom sa Slovenskom šíri a postupne: najprv v mestských prostrediach, potom, intenzívne najmä od začiatku 20. stor., aj v konzervatívnejšom dedinskom prostredí. Významnú rolu pritom zohrala hlavne v západoslovenskom prostredí už v 2. polovici 19. stor. dychová hudba - novo sa šíriaci druh hudby sprostredkovaný vojenskými muzikantami. Presadila sa tak slávnostným, priebojným zvukom ako i novým tanečným repertoárom z rakúskych, českých a uhorských zdrojov. Nové spoločenské tance majú pri porovnaní s okázalým i vyumelkovanými tancami predchádzajúcej, takrečeno aristokraticko-noblesnej tanečnej éry nové rysy. Tie sú odrazom názoru a vkusu novej, formujúcej sa národno-meštianskej spoločnosti. Spočívajú v jednoduchosti, prirodzenosti, individualizácii a živom pohybe. Oproti choreograficky vyumelkovaným tancom každý pár držaním v tesnom objatí vytvára uzavretú tanečnú jednotku a slobodne rýchlo víri v dvojitom rotačnom pohybe po tanečnom priestore. Takéto sú predovšetkým polka, valčík a im príbuzné tance, ale niektoré zo spomenutých čŕt a znakov obsahujú aj ďalšie tance: samozrejme v Uhorsku obľúbený a prvoradý čardáš, ale aj mazúrka, šotyš, lendler a rôzne tanečné hry alebo štvorylky, atď. Ich prienik do našich miest a mestečiek je postupný, nerovnomerný a hlavne na vidieku a v dedinách sa spestrujú miestnymi obmenami. Ak krútivé tance, resp. čardáš, valčík a polka sa u nás stali základom a trvalou súčasťou tanečného repertoáru, ostatné spomínané párové tance sú skôr doplnkom, niektoré stoja viac, iné menej na okraji repertoáru a hrajú a tancujú sa zriedkavejšie, príležitostne. Často sa v súvislosti s polkou a valčíkom hovorí o nich ako o kolových tancoch; t.j. tancoch pre ktoré je charakteristické, že tanečný pár, držiaci sa v objatí dvojnásobne rotuje: otáča sa vírivým spôsobom okolo pomyselnej osi medzi partnermi a zároveň postupuje po kruhu okolo stredu tanečnej plochy. Polky majú v ľudovom prostredí rôzne podoby, viaceré obmeny a spojenia. Majú 2/4 takt a mierne rýchle až rýchle tempo obvykle 120, ale i okolo 200 úderov podľa jednotlivých druhov a krajových zvyklostí. Charakteristickým, najviac rozšírený m motívom je tzv. polkový krok - tanečná obmena premenného kroku alebo tanečné prešľapovanie, hovorove známe ako tanec šlapák fox. Polky sa vyskytujú vo viacerých modifikáciách. Najobvyklejšie ako značne jednoduchý unifikovaný tanec, v ktorom páry víria jedným alebo oboma uvedenými motívmi. Takáto, hlavne tanečne a regionálne nešpecifická polka, sa tancuje všade a všeobecne na autorské i ľudové skladby. Štýlové a regionálne vyhranenejšie sú polky s jedným alebo viacerými tanečne špecifickými motívmi, často s adekvátnym názvom: hopspolka, polka na šesť, trasená, rovná, ceperka, atď., s jednou alebo viacerým i sprievodný mi melódiami. Strofické polky (figurálne p .) majú relatívne pevnú, obvykle dvojdielnu strofickú formu a pevnú hudobno-tanečnú väzbu. Obyčajne v jednom dieli sa tancuje určitý charakteristický motív (motivický rad) napr. s tlieskaním, hrozením, kovaním, šitím ap., v druhom vírivá polka. Tomu zodpovedajú pomenovania, napr. čapkaná, hrozená, kovárska, ševcovskí , ap. Najčastejšie motiviku unifikovaných poliek, ale i osobité stvárnenia využívajú tanečné hry rôznej náplne, často súvisiace napr. s výberom, zmenou partnera - napr. metlová, kotka, čerjana ap. Osobité sú motivicky bohaté, značne rýchle improvizované po1ky v severovýchodnom Slovensku, vyskytujúce sa pod všeobecným názvom polka i s prívlastkami ako napr. šarišska, raslavicka , topľanska, goralska polka , alebo napr. dribna. Hoci polky, hlavne tie unifikovanejšie, sú rozšírené všeobecne, regióny záp. a vých. Slovenska. Najmä ich severné časti a slovensko-moravsko-poľské pomedzie sa vyznačujú väčším počtom motivicky, choreograficky i obsahove špecifickými polkovými tancami, než tanečne konzervatívnejšie stredné Slovensko, čo tiež svedčí o smeroch a cestách ktorými sa k nám šírili tieto tance. Ak sa polky vyznačujú značnou rozmanitosťou, rovnako zdomácnelý valčík rakúsko-nemeckého pôvodu je u nás oveľa jednoduchší, "štandardizovaný" a tiež všeobecne rozšírený. Páry v čelnom objatí a valčíkovom držaní ho tancujú ako vírivý tanec v 3/4 takte a tempe okolo 200, skoro dôsledne jediným opakovaným motívom , t zv. prísunovým valčíkovým krokom. Niekedy je tiež tanečnou náplňou alebo súčasťou obsahove osobitých tanečných hier a niektorých svadobných tancov, veľmi zriedka má zložitejšiu strofickú stavbu ako napr. cíferskí valčík v tanečnej suite, t zv. cíferskej besede, alebo východoslovenský dvojdielny kuri krik s vaľce rom v 2/4 a 3/4 takte. Čestné, dobovo paralelné, ale menej významné postavenie medzi zľudovelými novodobými tancami má mazúrka (mazulka) sprostredkovaná mestami cez európsku m ód u z poľských zdrojov. Je trojdobá ako valčík, avšak o niečo miernejšieho tempa, 180. Vyskytuje sa vo dvoch hlavných podobách: pár v čelnom postavení a držaní v páse sa voľne presúva alebo krúti nízkymi pružným i preskokmi n a každú dobu, alebo partneri v postavení a držaní za sebou cikcakovite postupujú, nakúkajú na seba a hudobnotanečnú strofu ukončia podvrtkou, Najviac sa vyskytovali na záp. Slovensku, menej v Šariši, Spiši, inde zriedkavejšie. Predchodca, ale aj súčasník novodobých tancov - šotyš (sotíš ) v našom ľudovom prostredí má regionálne rozšírenie. Pri svojom putovaní Európou až zo Škótska sa ustálil u nás na rozhraní posledných storočí ako strofický tanec mierneho tempa blízky polke. Najviac sa ujal na záp. Slovensku, na východe je zriedkavejší v Šariši. Ostatné párové tanec na Slovensku majú menšie regionálne, často iba sporadické zastúpenie a rozmanité danosti: genetické, sociálne, teritoriálne a samozrejme choreografické a hudobné. Z niektorých sa vo folklórnom podaní zachovala iba hudba, iné možno ponímať ako úlomky, časti zložitejších tanečných skladieb, ako sú napr. štvorylky, ďalšie sa uchovali ako ľudové adaptácie alebo kontaminácie dobových tancov, klony iných ľudových tancov a pod. Z nich niektoré pripomenieme ľudovými pomenovaniami ako lander (lendler), kalup, križák, padegatta (pas de qua tre ), japonská, vrták, atď. ktoré nie sú v našom výbere. Proporcionalita tanečných druhov uvedených na kazete zhruba zodpovedá ich zastúpeniu v tanečnom repertoári a ilustruje sa tu i rozdielnosť resp. podobnosť jednotlivých tancov . Tak sme zoskupili rôzne, značne diferencované polky (1-18) a tanečne podstatne viac unifikované a jednoduchšie valčíky (19-25), v sú časnosti najfrekventovanejšie druhy ľudových, resp. zľudovelých tancov v tanečnom živote nášho vidieka. Širšie regionálne zastúpenie hlavne na západe a východe Slovenska majú mazúrky (25-30) a šotyše (31, 32), menšie zastúpenie zasa ostatné choreograficko a hudobne pestré párové tance (33-4 1 ). Uvedieme ešte stručné poznámky na okraj tanečného prevedenia jednotlivých nahrávok. Značne jednoduchú a unifikovanú podobu ponajviac tancovanú jedným tanečným motívom - tzv. polkovým premenným krokom, resp. i "šľapákom" majú polky z Brodského, Štiavnika a Bystrian (1 ,3,7). Špecifickejšie a o niečo zložitejšie tanečné stvárnenie, čo sa prejavuje v používaní motiviky a stavbe tanca s lokálnymi znakmi majú trasená zo Smoleníc a polky zo Zuberca, Margecian, Krivian (2,4,6,8). Štandardný spišsko - goralský základ v súbore zaužívanej motiviky mala polka tanečníkov z Kežmarku (5). Osobité miestne tvary zasa dupavá polka improvizačného rázu - ceperka, ale aj najmä motivicky bohatá improvizovaná raslavická poľka, v ktorej sa striedajú páry v za sebou nasledujúcich sólach párov (9); oba tance sú zo šarišských Raslavíc. Strofické polky, hoci majú podobné tanečno-formové princípy, sú z hľadiska tanečnej motiviky a miestnych tanečno-štýlových znakov dosť rozdielne . Špacírpolke z Červeníka (11) je vlastný prechádzkovo-vírivý priebeh tanca, pre kadleckú polku zo Selca (12) tanečná štylizácia tkania. Dvojité pomenovania kubranských, v obmenách aj inde rozšírených tancov šúchaná, hrozená (1 3) vypovedá o použitej pohybovej motivike, tanec drcaná, židofka (14) zas zdôrazňuje žartovné socanie sa partnerov: paroduje poklony, obraty tancoy niekdajších neľudových vrstiev. Trcipoľka zo Žaškova (15) a dupkana z Rakovca nad Ondavou (18) nazvaná podľa trojdupov rozdeľujúcich polkovú a podvrtkovú časť tanca, i svižná ruská polka z Raslavíc (16) tancovaná v postavení a držaní partnerov za sebou nepoužívajú ako dominantnú napodobovaciu motiváciu, ako to bolo v predchádzajúcich tancoch . Čerjana zo Zámutova (17) j e príkladom polkovej tanečnej hry s postupným striedaním partnerov . Va1číky z rôznych regiónov Slovenska (19- 25) sú z choreografického hľadiska našimi najjednotnejšími a jednoduchými tancami. Osobité použitia valčíka, ako vo východoslovenskom strofickom tanci kuri krik s vaľcerom z Raslav íc (40) so striedaním dvojdobého tanca a valčíka, sú výnimočné . Oproti valčíkom mazúrky sú tanečne rozmanitejšie. Typ, v ktorom partneri v postavení za sebou a držaní za voľne upažené ruky tancujú opakujúci sa 8 taktový motivický rad, má varianty na západnom i východnom Slovensku (26,29). Iný typ z okolia Trenčína má improvizačný, postupovo-krútivý ráz (27). Ako strofická sa mazúrka uchovala v šarišských Raslaviciach s motivikou evokujúcou poľskú provenienciu (30). Podanie z Kežmarku (28) sa zachovalo iba v inštrumentálnej podobe, podobne ako tanec polonézového charakteru z Bystrian (38). Sotiš zo Smoleníc (31 ) a šotyš z Raslavíc (32) demonštrujú obdobné, hudobno-tanečno pevné a opakujúce sa kročno (resp. cvalovo) - krútivé motivické rady z navzájom vzdialených končín Slovenska. Kuri krik z Krivian (39) v 2/4 takte má oproti obdobnému tanečne zreteľnému strofickému tancu s valčíkom (40) neurčitý, akoby polozabudnutý i mprovizačný, kráčavý a polkovo-vírivý ráz. Východoslovenskej proveniencieje, konečne, aj strofický, dvojčasťový, dupavý a následne vírivý tanec mojše (41), ktorého pochodový a polkový ráz, ako i žartovná nálada evokuje spojitosť s novodobý m tancom a jeho jemné parodovanie dedinčanmi.
Autor popisu
Stanislav Dúžek
Literatúra
Párové tance: ASCO Art and Science Bratislava 1993; Textová príloha k magnetofónovej kazete.