Počet záznamov: 1
Pridať záložky bič
Popis povraz alebo remenček upevnený na drevenej rúčke – bičisku. Podľa veľkosti a účelu existovali dva základné druhy: 1. furmanský bič s dlhou tenkou rúčkou z brezového alebo drieňového prúta (100–200 cm) a s dlhým bičom z kože alebo z motúza (80–120 cm); 2. pastiersky bič s kratšou drevenou vyrezávanou, vybíjanou alebo olovom vylievanou rúčkou (35–55 cm) – bičisko, čaporisko s 3–6 m dlhým bičom, ktorý býval spletený z 4–5 kožených remencov (ťažký bič), konopných alebo ľanových motúzov (ľahký bič). Spojené boli mosadznými alebo koženými obručami a ukončené koženým strapcom (kystkou). Ten bol podstatný pre zvukový efekt plieskania biča. Zhotovovali si ich gazdovia a pastieri prevažne sami. Ťažký bič bol vzácny a často sa dedil z otca na syna. Vo väčšom množstve sa biče začali vyrábať až v 30. rokoch 20. storočia. V 19. storočí sa používali prevažne ľahké biče. Zdobené boli najrozšírenejšie v Novohrade, Honte, Gemeri, menej v okolí Zvolena, Martina, Žiliny, Trenčína. Ich zvukom riadil pastier pohyb stáda a spolu s hudobnými nástrojmi (trúba, roh, zvonce) bol signálnym, ale i magickým zvukovým prostriedkom pri otváraní a zatváraní pasienkov, na vyháňanie zlých síl pri prvom výhone a na Vianoce. V slovenskom folklóre sa bič ustálil ako znak moci („Zlý to pohonič, ktorý si pustí z ruky bič“) a nástroj trestu („Sám si na seba bič uplietol“). Autor popisu Marta Komorovská Literatúra Horváthová, E. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava 1986. Podolák, J.: Tradičné ovčiarstvo na Slovensku. Bratislava 1982. Zdroj dát Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom, elektronická encyklopédia. Bratislava 2011. URL https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/bic Pozri tiež pastier Odkazy (10) - Heslá encyklopédie (3) - Digitálne objekty