Počet záznamov: 1
Pridať záložky ovocinárstvo
Popis odvetvie poľnohospodárstva primárne zamerané na pestovanie ovocných stromov a ovocia. Ovocinárstvo malo vo viacerých regiónoch Slovenska charakter doplnkového zamestnania a bolo významným zdrojom rodinných príjmov. Archeologické nálezy zvyškov ovocia – ovocných jadier, a najmä názvy vznikajúcich osád (Jablonica, Hrušov, Višňové, Slivník) dokladajú cieľavedomé pestovanie ovocia na našom území už v ranom stredoveku. Význam ovocných stromov na starom sídelnom území potvrdzuje toponýmia a odráža sa na znakoch obecných pečatí viacerých lokalít. Ovocné dreviny sa pestovali ako jednotlivé stromy (na hraničných miestach aj ako medzníky), postupne v súvislejších záhradách, vo viniciach, na poliach, a najmä v panských záhradách a sadoch. V južnejších oblastiach pre výsadbu ovocných stromov vytvárali predpoklady rozširujúce sa vinice, v oblasti vrchovín zase stráne odlesňované holorubným spôsobom pre potreby baníctva či hutníctva. Sporadicky sa stretávame i s druhotným poslaním ovocných stromov v tzv. včelích záhradách. Príklad feudálnych panstiev nasledovalo od 15. storočia i podnikavé meštianstvo vysádzaním ovocných záhrad a sadov v extraviláne. Ovocinárstvo prinieslo nové poddanské povinnosti (furmanky, sušenie ovocia), avšak popri týchto povinnostiach si ľudia nadobudnuté skúsenosti prenášali do svojich gazdovstiev. Informácie o ovocinárstve širokých ľudových vrstiev až do 18. storočia z mnohých príčin chýbajú, ale o jeho pestovaní ľudovými vrstvami máme doklady. Ide napríklad o využitie pozemkov vyradených z trojpoľného hospodárenia, rozširovanie viničných plôch s priestorom pre ovocné stromy, vzrastajúci podiel poddanského ovocia na trhu. Jednou z príčin nedostatku informácií je to, že najstaršie urbáre feudálnych panstiev zo 16. a 17. storočia neuvádzali desiatkové povinnosti z ovocnej úrody, ale i to, že kolonisti v podhorských oblastiach vhodných na pestovanie ovocných stromov sa prioritne zaoberali chovom dobytka a pridomové záhrady dlho neboli samostatne zdaňované. Počas vojnových udalostí v 16.–17. storočí ovocinárstvo na istý čas veľmi upadlo, preto bola snaha zo strany panovníkov o znovuoživenie tohto odvetvia. Podporiť to mali aj nariadenia Márie Terézie a Jozefa II., ktoré zaviedli výučbu ovocinárstva na školách a rozširovanie osvety. Na Slovensku k osvete prispeli najmä kňazi a učitelia nielen osvetovou literatúrou, ale i vlastným príkladom. Patrili k nim predovšetkým J. Fándly, A. Penzel, Ľ. Orphanides, M. Bazalica a Š. Moyses. K zvyšovaniu kvalitatívnej úrovne ovocinárstva prispievali aj vznikajúce ovocinárske spolky. Prvý spolok v Uhorsku bol založený roku 1796 v Jelšave, v priebehu 19. storočia vzniklo mnoho ďalších. Medzi významné ovocinárske regióny patrili najmä podhorské oblasti. Horná Nitra bola už v 17. storočí známym ovocinárskym regiónom. Gemer bol podľa slov L. Bartholomidesa jedinou súvislou kvitnúcou záhradou a jeho obyvateľov považoval za znalcov pestovania ovocia. V Trenčianskej župe sa ovocinárstvo stalo v priebehu 19. storočia prvoradým zdrojom príjmov obyvateľstva. Medzi najväčšie ovocinárske oblasti patrili Trenčianska, Hontianska, Bratislavská a Novohradská župa. Ovocie bolo nielen sezónnou pochúťkou, ale aj dôležitou zložkou ľudovej stravy a zdrojom rodinných príjmov. Konzumovalo sa v čerstvom i konzervovanom stave – sušené, uvarené na lekvár, vydestilované po vykvasení na alkohol (alkoholické nápoje známe podľa druhu ovocia ako slivovica, hruškovica, čerešňovica, marhuľovica a podobne). Čerstvé i spracované ovocie sa predávalo na trhoch a prostredníctvom podomového obchodu. Predajom ovocia boli známe obce ako Vestenice, Brdárka či Myjavské kopanice. Ovocie sa vozilo i do vzdialenejších miest a oblastí, kde sa neurodilo, napríklad z gemerských obcí vozili ovocie na Dolnú zem či na severný Spiš. Charakter ľudového zamestnania malo obchodovanie do prvej svetovej vojny. Cesty za obchodom trvali viac dní a opakovali sa v pravidelných intervaloch. Určovali tak v pestovateľských lokalitách rytmus rodinného a hospodárskeho života. Na vzdialenejšie cesty sa ovocie vozilo vo vozoch s rebrinami, osobitne upravenými doskami a oblúkmi z liekových prútov. Na ne sa natiahla plachta z plátna alebo celtoviny. Jednou z foriem obchodovania s ovocím bol jeho predaj obchodníkom z Čiech či Moravy. V prvej tretine 20. storočia poškodila ovocné sady mrazová kalamita. O obnovu ovocinárstva sa zaslúžili výskumné a šľachtiteľské ústavy a školy. V roku 1920 bola založená Slovenská ovocinárska spoločnosť. Ochrana ovocných stromov pred škodcami zahŕňala racionálne praktiky, ako oplotenie sadov proti zvieratám, oplietanie kmeňov proti zime, natieranie kmeňov, striasanie chrústov, postreky húseníc roztokom, ale tiež magické praktiky. K najčastejším patrilo zatĺkanie peňazí do kôry chorého stromu, vylievanie vody po prvom kúpeli dieťaťa pod strom, kropenie stromov nadránom studenou vodou a podobne. Autor popisu Katarína Nováková Literatúra Kahounová, E.: Ľudové ovocinárstvo na Slovensku. In: Zborník Slovenského národného múzea, roč. 76, Etnografia 23, 1982. Drábiková, E.: Ovocinárstvo a vinohradníctvo. In: J. Michálek a kol.: Gemer - Malohont. Národopisná monografia. Martin 2011, 70-90. Zdroj dát Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom, elektronická encyklopédia. Bratislava 2011. URL https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/ovocinarstvo Pozri tiež ovocie
ovocinársky spolok
sadOdkazy (9) - Heslá encyklopédie