nebeské teleso, centrálna hviezda Slnečnej sústavy. V tradičných predstavách zdroj pozitívnej magickej sily, tepla, dobra, čistoty; jeho svetlo zaháňa tmu a zlé sily. Dobré pôsobenie mali prenášať znaky Slnka (solárne znaky) – kruhy ozubené po obvode alebo kruhy s osem- či šesťlistou ružicou vo vnútri. V grafickom a rezbárskom stvárnení boli na Slovensku do polovice 20. storočia bežné na bránach, štítoch, hradách, na nábytku, drevenom riade, krasliciach, náhrobníkoch. V rozprávkach sa zachovala podoba Slnka ako živej bytosti žijúcej u svojej matky v zlatom zámku či jaskyni: ráno vychádza ako dieťa, na poludnie je z neho silný muž, večer sa vracia (Vratko) ako starec. Na zabezpečenie magickej ochrany a prosperity sa malo orať, siať a brániť pole po slnku – v smere jeho pomyselnej dráhy, zľava doprava. Tento smer, zachovávaný pri svadobných obradoch (napríklad obchádzanie mladuchy okolo pece v dome manžela), mal zabezpečiť prosperitu a šťastie. Podľa poverových rozprávaní zasvietenie Slnka odohnalo zlé sily a prekazilo čary strigám; vykuknutie Slnka spoza oblakov malo vyrušiť zmoka (raráška) pri vyvolávaní krupobitia a podobne. S predpokladom aktivizácie zlých síl v momente západu Slnka súviseli zákazy a obmedzenia ľudského konania a pohybu počas noci. Zatmenie Slnka sa vysvetľovalo ako predzvesť veľkého nešťastia, obdobia slnovratu za významné medzníky v živote ľudí i prírody. Pozorovanie zdanlivého pohybu Slnka na oblohe počas dňa bolo využívané ako časomerné medzníky: napríklad v Honte dodržiavali pravidlo, že dieťa, ktoré sa narodilo ráno, nesmela matka prvý raz dojčiť až do slnka spočívania (do západu Slnka) a dieťa narodené večer nesmelo byť dojčené do slnka stávania (do východu Slnka). Pozostatkom obradového vyvolávania Slnka sú početné detské jarné riekanky.

Katarína Popelková